Pred tridsiatimi rokmi, so súhlasom vedúcich predstaviteľov dvoch vtedajších superveľmocí, ZSSR a USA, a so silnou nemeckou túžbou (čo je pochopiteľné) a bezprecedentnou štedrosťou Moskvy, sa zjednotilo Nemecko, a čo je najdôležitejšie, zjednotilo sa mesto Berlín rozdelené dlhých štyridsaťpäť rokov.
Od tejto historickej udalosti, počas ktorej sa Berlín zjednotil, uplynulo viac než tridsať rokov, a stalo sa najmocnejším hlavným mestom Európskej únie a hnacím motorom následného rozšírenia o 27 krajín kontinentu.
Po viac než tridsať rokov od tejto udalosti sa Moskva ocitla vzdialená iba niekoľko kilometrov od hraníc armád západných mocností pod hlavičkou NATO a sama sa aj napriek svojej štedrosti v deväťdesiatych rokoch začala obávať scenára svojho delenia.
Po rozšírení NATO, o celú východnú Európu a časti bývalého Sovietskeho zväzu, sa Moskva ocitla zo všetkých strán vážne obliehaná touto agresívnou alianciou, ktorá v posledných desaťročiach dokázala preukázať svoju extrémnu kriminalitu a svoju profesionalitu pri zabíjaní prezidentov a predstaviteľov “neposlušných” štátov, ničením krajín, a likvidáciou toho, na čo sa nezmohol ani taký barbar akým bol mongolský Džingischán. Juhoslávia bola zničená dennodennými náletmi veľkých bombardérov a rozdrobená na šesť štátov. Afganistan bol zdevastovaný najnovšími americkými zbraňami , Bagdad dobytý na základe vymyslených zbraní hromadného ničenia a bez súhlasu BR OSN, Líbya bola prakticky rozdrobená v priebehu troch mesiacov intenzívnych náletov NATO, iracký prezident Saddám Husajn bol zabitý po formálnom súde a zbabelo v prvý deň moslimského sviatku. Srb Milošovič bol uväznený a zavraždený priam vo väzenskej cele v Haagu. Líbyjčan Muammar Al Kaddáfí a ďalší boli zmasakrovaní v priamom televíznom vysielaní.
Kto si myslí, a chce vnucovať predstavu, že za Kyjevom a Charkovom je niečo iné než Moskva, je buď naivný, alebo pokrytec. Po Kyjeve a Charkove nič iné nie je, iba Moskva na tácke, ako otvorený cieľ pre tých, ktorí si zvykli loviť v cudzích revíroch!
Puč v Kyjeve v roku 2014 uvoľnil ruky ukrajinským fašistickým silám, ktoré sa zmocnili všetkých pilierov štátnosti na Ukrajine a umožnili západu podieľať sa na vládnutí v krajine. Nie sme ďaleko od pravdy, ak tvrdíme, že kyjevská vláda po roku 2014 mala v niektorých fázach viac ministrov cudzej štátnej príslušnosti než vlastných ministrov s ukrajinským občianstvom.
Ruská reakcia na prevrat v roku 2014 bola veľmi rýchla a tak Rusko reagovalo na žiadosti o pomoc utláčaných v kedysi autonómnej oblasti Krym v rámci Ukrajiny.
A po 8 rokoch od tejto udalosti sa Kyjev vyhýba a snaží sa neimplementovať Minské dohody, ktoré chránia obyvateľstvo východnej Ukrajiny pred masakrami a zaručuje mier a územnú celistvosť aj samotnej Ukrajiny. Všetky tieto ukazovatele v súvislosti s dianím vo svete podnietili Rusov k tomu, aby požadovali bezpečnostné záruky, pretože táto situácia začala súvisieť so samotnou ruskou existenciou a prežitím. Márne. Žiadne úspechy na politickej a diplomatickej úrovni, naopak, odpoveď Západu bola plná arogancie a urážok Ruska.
Mohlo by byť racionálnejším riešením, než sa obrátiť na logiku sily, ako na logiku našej písanej histórie a prinútiť Západ poskytnúť Ruskej federácii dostatočné bezpečnostné záruky, najmä keď diplomatické riešenia zlyhali a Kyjev požiadal o členstvo v Severoatlantickej aliancii?
Dediči Sovietskeho zväzu.
Niet pochýb o tom, že Ruská federácia je zákonným dedičom (nástupníckou krajinou) bývalého Sovietskeho zväzu. Čo sa týka morálnych dedičov Sovietskeho zväzu, je ich veľa a z morálneho hľadiska sú dedičmi Rusko, Ukrajina, Bielorusko a ďalší.
Preto Rusko, nie lenže nemá na výber, ale je to jeho povinnosť vykynožiť nových vplyvných fašistov na Ukrajine, ktorí nadŕžali a radili bezpečnostné a vojenské zložky. Navyše je tu potreba v záujme bezpečnosti vytlačiť záujem Ukrajiny o NATO smerom k neutralite.
Čo po ruskej vojenskej operácii?
Dnes už nik z dôveryhodných vojnových expertov netvrdí, že Moskva svojou vojenskou operáciou nedosiahne svoje ciele, s výnimkou západných oficiálnych novín, ktoré sa snažia vytvárať atmosféru bezradnosti ruských dôstojníkov na Ukrajine, v zaujme úspešnosti verbovania extrémistov a fašistov, v prospech fašistov a extrémistov na Ukrajine.
Po skončení ruskej vojenskej operácie na Ukrajine už nebudú ruské bezpečnostné požiadavky zastúpené iba v neutralite Ukrajiny. Táto požiadavka by už bola splnená vojenskou silou. Teda ak sa vrátime k logike sily, tak dedukujem, že Moskva bude dodržiavať bezpečnostný návrat k hraniciam z roku 1997. Inými slovami, stredná Európa ako celok musí byť neutrálna a bez akýchkoľvek prejavov vojenskej arogancie.
V neutrálnej strednej Európe nie je miesto pre vojnových štváčov, ako to dnes robia elity vo všetkých týchto krajinách. Táto požiadavka straší vládnucu elitu v strednej Európe, no najmä na Slovensku a v Českej republike.
Keď krajina veľkosti Ruska povie: „Buď sa všetci cítia bezpečne, alebo nikto,“ treba to počúvať a po dnešku to dotknutí partneri musia počúvať aj s úctou!
Keď krajina veľkosti Ruska hovorí, že Ukrajina si musí vybrať medzi neutralitou, alebo zánikom, jej vládcovia musia počúvať a my dnes hovoríme – počúvať s úctou.
Keď FIFA vylúči ruských športovcov z MS v Katare, Katar by sa mal mať na pozore pred hnevom Moskvy, keďže neprítomnosť Kataru na mape nebude badať ani niekoľko dní po jeho zmiznutí.
Všetci sme povolaní k racionalite a vyhýbať sa metle vojny, ale nie na úkor iných.
Nech žije mier a bezpečnosť pre všetkých, nielen pre členov NATO.
Autor: Jalal Suleiman
