“Pojem “intelektuálna ľavica” mi robí husiu kožu. Verím, že je to iba určité klišé. Bohužiaľ však obsahuje negatíva “verejného diskurzu”… Elitárstvo a urážanie ostatnej ľavice (to je tá “hlúpa”, vidiecka, so základným vzdelaním, vo veku 60+ / viď sociologické “kritéria” a prieskumy verejnej mienky).
Čo by mala spraviť “ľavicová inteligencia”? Politickú eutanáziu! Vyliezť z kaviarní (a iných “drbární”), zliezť zo svojho intelektuálneho piedestálu, opustiť portfólio svojich vymyslených problémov ( klietkový chov, partnerstvá rovnopohlavných, lynčovanie socialistickej minulosti a pod.) Intelektuálna ľavica, ak nepochopí, bude nepotrebná “ako mŕtvemu zimník!”. Ostanú len ľavicoví intelektuáli, ako súčasť proletárskeho spoločenstva (v zmysle rímskej tradície – proletári sú nemajetní, ktorí majú iba svoje deti…). Chápajúci, že popieraním triednych záujmov, sa podieľajú na ideologickej propagande patricijátu (opäť v starorímskom ponímaní – a dobovej interpretácii je to úzka skupinka nadnárodnej finančnej oligarchie!). Na obhajobu “intelektuálnej ľavice” mám len to, že rozumiem jej nevďačnému postaveniu: V 89 zradila ľavicu a po tridsiatich rokoch vie, že už nemá “gule” na ďalšiu zradu ( nemôže opäť zradiť reštaurovaný kapitalizmus – už by jej neverili ani vlastné deti…”
Táto reakcia Juraja Janošovského odznela v súvislosti s konaním semináru “ľavicových intelektuálov”, ktorý sa uskutočnil k storočnici Alexandra Dubčeka.
