Reportáž spod šibenice
Prednedávnom som zháňal jednu knihu a dostal som sa na internetovú stránku nemenovaného bratislavského antikvariátu. Popritom ako som listoval stránkou mi ukázalo nové knihy, ktoré dostali do predaja. Jedna z nich ma veľmi zaujala. Čítal som ju ako ešte ako malý chlapec a priznám sa, že vtedy som mal z nej úplne iný dojem a aj osoh, ako mám doteraz. Žil som v dobe, kde rodina bola na prvom mieste. Ľudia mali pokojný život, jeden druhého si vážil, hodnoty života a hodnoty človeka neboli degradované, dehonestované a utláčané, rodičia mi nechodili zničený a strhaný domov.
Ale vrátim sa k tej knihe. Dnes som ju začal čítať a aj som ju celú na jeden dych prečítal. Nedalo sa mi od nej odtrhnúť. Určite ju väčšina z vás pozná. Kniha má názov: “Reportáž spod šibenice”. Fascinujúce čítanie človeka, ktorému záležalo na ľuďoch, na živote a ten svoj obetoval pre blaho ďalšej generácie. Fascinujúce čítanie o človeku, ktorý nikdy nevedel, kedy odbije jeho posledná hodina a celý čas žil s myšlienkou, že otvoria sa dvere na jeho cele a popravia ho. V tej knihe je srdce a duša nás Slovanov, za lásku k ľuďom, k Československu, k slobode. Neviem si pomôcť, ale nemusím ani veľmi personifikovať a ak si odmyslím, že sa to odohrávalo pred 70. rokmi, veľmi mi to pripomína túto dnešnú dobu. Prenasledovanie, diktatúra, mučenie, hlad, pokusy o prevrat a volanie ľudí po slobode. Čítal som veľa o histórií Slovenska a v kľude a bez emócií môžem prehlásiť, že jediné čo zmenilo, sú spôsoby šikanovania obyvateľov. Vždy bol nejaký “gauner”, ktorý sa chcel zmocniť vlády a vždy tam bol odpor. Kde je + zákonite musí byť aj – .
Je to vždy len a len na ľuďoch ako a kam sa generácia dostane. Ak vidím “zlo” a nepostavíme sa mu tvárou v tvár, “zlo” sa začne rozmáhať a jeho chápadlá dostanú väčšiu silu. Lenže toto “zlo” sa kŕmi jedine ďalším “zlom” a konkrétne tým, čo je v nás. Ak niečomu neveríme, ak niečomu nechceme rozumieť, ak nemilujeme, ak nevidíme, ak sme skeptický toto všetko a aj iné spôsoby života, znásobujú silu “zla”. Je to jeho potrava.
Človek nepotrebuje oči, aby videl, čo sa v skutočnosti deje. Pravú tvár uvidíme až vtedy, keď oči zavrieme a vtedy bude silnejší iný vnem. Doslova sa znásobí. Viem to podľa seba. Ak chcem vedieť viac o niečom, zatvorím oči a načúvam. Sluch, počúvanie dušou a srdcom.
Začína tu tvrdá a nekompromisná diktatúra, totalita, chcú zrušiť slobodu slova, zničiť národnú hrdosť, zahubiť tradície, zrušiť hranice a krajiny Európy zaplniť migrantmi. Naša generácia dostala výzvu a je len na nás čo s tým urobíme. Odkaz našich predkov koluje v nás, ich myšlienky, ich pocity, ich životy. To všetko sa nachádza v našich Slovanských žilách. Tá krásna a spontánna radosť krásnych a dobrých ľudí. Takí, akí dokážu len Slovania.
Uzavriem to citátom “Len ten, čo sa narodil ako bubon, bude celý život mlátený a bitý”.
Za naše deti, za naše rodiny, za našu vlasť, za našu rodnú zem, za Slovensko, za naše tradície, za hrdosť, proste za nás! V hrudi nám bije Slovanské srdce a žilách koluje Slovanská krv.
Ďakujem, že ste si to celé prečítali.
Autor: Eduard Číž, vlastenec a patriot, muž, ktorý miluje a váži si svoju rodnú zem, zem svojich predkov, zem, ktorá spieva – naše milované Slovensko.
