Bratia Slovania…
Pred pár dňami sme boli zapáliť sviečky na vojenskom cintoríne na Dukle a večer som sa znova začítala do histórie vzniku 1. Československého armádneho zboru.
Neskôr som premýšľala nad významom toho, čo sa skutočne udialo v Buzuluku, ale aj na Dukle a pochopila som, že to boli chvíle, ktoré z našich národov urobili skutočných bratov.
Po mnoho desaťročí boli vládnou mocou tvrdo potláčané snahy o národnú identitu Slovákov a možnosť spájať sa so Slovanskými bratmi. Dokonca sme tak ako je to aj v súčasnosti, boli vládnou mocou nútení bojovať proti sebe.
Veľký zlom nastal práve v Druhej svetovej vojne, keď sa v snahe poraziť fašizmus a nacistické vojnové besnenie naše Slovanské národy spojili a bojovali za vlastnú slobodu.
Žiaľ, história sa opakuje a novodobá moc dlhé desaťročia znova zasieva medzi naše národy nenávisť, ktorá by nás mala rozdeliť a bojovať proti sebe.
Ale je normálne posluhovať cudzím mocenským záujmom a nenávidieť „brata“?
Nie, nie je…
Dnes, keď sme na prahu ničivého konfliktu, do ktorého nás ženú ľudia bez morálneho kreditu, chamtivci v pozícii ponížených služobníkov, ktorí sú za kus žvanca ochotní predať vlastný národ do otroctva, by sme si mali uvedomiť hodnotu obete najvyššej, ktorú za nás prinášali tí, ktorých oni verejne opľúvajú…
Dnes musíme my samotní povedať NIE ich vojnovému štvaniu a vlastizrade.
Devana
Slnovratovo 9. januára 2022
