Rada by som pripojila poznámku k tejto fotografií, ktorá obletela myslím že nielen Slovensko, ale aj posledné stratené džungľové pralesy a kmene v nich.
Tu, na tejto fotografií a jej verziách vysvetliť ju, prehovoril mýtus. Mýtus, ktorý sa stal realitou.
Verila som v slovenského ducha, národného ducha, ducha po našich predkoch. Mýlila som sa. V Slovákoch, okrem slabých 10 % výnimiek, nie je nič. Prázdnota. Ak aj niečomu by chceli veriť, a za dôležité veci bojovať, sú príliš leniví. Na tejto fotografií sa slovenská mentalita vyšantila.
Prvá skupina je Slovač absolútne odtrhnutá od toho, čomu vravíme národné povedomie. Je to lúza zapredaná mamonu.
Druhá skupina je Slovač, ktorá aj cíti nejaký abstrakt národného povedomia, ale je tak zahľadená do svojich neomylných právd, a je jedno, či z toho, alebo onoho spektra, že urobiť v zlomovom čase správnu vec nepokladá za dôležité a neurobí okrem kritiky nič.
Tretia skupina je Slovač, ktorá má absolútne v paži veci verejné, a ak by aj tanky prešli cez ich hypotékové domčeky, je príliš lenivá urobiť čokoľvek.
Táto fotografia sa dostane do dejín. Nie preto, kto je na nej, ale preto, že Slovač Z NEJ ABSTRAHOVALA SVOJU PODSTATU. A pritom ide o moment, keď sa stretli dvaja poslanci a pozdravili jeden druhého pred príchodom do prace, čo je praobyčajný ľudský akt. Ale Slovač troch skupín SI Z NEJ VYTVORILA MÝTY, ABY OSPRAVEDLNILA SVOJU MENTÁLNU A NÁRODNÚ SMRŤ.
.
PS. Moje poďakovanie patrí všetkým tým, ktorí sa zúčastnili protestu za to, aby životy našich detí a naša sloboda nebola podmienená svojvôľou politikov a ich covidovej manipulácie. To sú hrdinovia, v mojich očiach zostanú. A zvyšok, nech si v období apartheidu, ktorý nastal, spytuje svedomie sám pred sebou.
SVS
